Prečo som sa rozhodol venovať výchove mladých slovenských informatikov?

Autor: Ivan Kotuliak | 11.7.2020 o 16:59 | Karma článku: 5,19 | Prečítané:  1731x

K technike a počítačom som mal veľmi blízko už od malička. Moji rodičia boli technici, absolvovali Slovenskú vysokú školu technickú (SVŠT, dnes STU). Moja mama dlhé roky pôsobila ako docentka na Katedre telekomunikácií (FEI).

Z odborného hľadiska sa venovala spracovaniu signálov, aj preto sme všetci v rodine, vrátane mojich dvoch bratov, mali k technike veľmi blízko. 

V čase, keď som chodil na základnú školu, sa začali objavovať prvé počítače. Mnohým z vás určite niečo hovoria pojmy ako PMD85 s jeho Basic modulom, Sinclair ZX Spectrum, Atari či Commodore. Asi netreba zdôrazňovať, že hry a rozšírenia neboli vo vtedajšom socialistickom Československu bežne dostupné a bolo potrebné sa nejako vynájsť. Aj z tohto dôvodu som sa začal venovať počítačom v záujmových krúžkoch. 

Po strednej škole, ktorú som absolvoval na Gymnáziu L. Novomeského v Bratislave, bola moja prirodzená voľba pokračovať na STU, na Fakulte elektrotechniky a informatiky. Tu som v roku 1997 ukončil bakalárske vzdelanie, v inžinierskom štúdiu som sa venoval softvérovému inžinierstvu na vtedajšej Katedre informatiky a výpočtovej techniky (KIVT), predchodkyni FIIT. Po ukončení štúdia som vďaka profesorovi Podhradskému odišiel na doktorandské štúdium do Paríža. Zapísaný som bol na Versailleskej univerzite a pôsobil na Národnom inštitúte telekomunikácií v Evry, v mestečku asi 30km od Paríža. Vďaka tejto skúsenosti som videl rozdiely medzi slovenskou a francúzskou univerzitou. A to nielen z pohľadu prístupu študentov a pedagógov, ale aj z pohľadu spolupráce s firmami. Čo sa týka študentov a pedagógov, vzťahy medzi nimi boli výrazne neformálnejšie ako na Slovensku, čo sa snažím pretavovať do reality aj v rámci môjho pôsobenia ako pedagóga až do dnešných dní. U nás bolo stále bežné, že odstup, ktorý si profesori zachovávali od študentov, bol daný ich funkciou a nie prirodzenou autoritou a bol veľmi výrazný. Vo Francúzsku boli profesori skôr školiteľmi. Osobným príkladom viedli študentov a pôsobili, povedané dnešným jazykom, skôr ako kouči, nie ako profesori. 

Po návrate z Francúzska v roku 2002 som začal pôsobiť na Katedre telekomunikácií na FEI STU, kde som sa venoval komunikačným sieťam. Neskôr som učil predmet Bezdrôtové komunikačné systémy pre informatikov na vtedy už založenej FIIT, z čoho som napokon mal problémy na mojej domovskej katedre. Po dohode s vtedajším dekanom FIIT prof. Molnárom som sa presunul na túto čisto informatickú fakultu STU a tu pôsobím až dodnes. 

Na FIIT som sa zaradil k sieťarskej vetve a v roku 2010 som v oblasti aplikovanej informatiky získal titul docent. Onedlho sa mi napriek zložitej situácii na Ústave počítačových systémov a sietí podarilo vychovať mojich prvých doktorandov (do dnešného dňa je ich 8), ostatný obhajoval svoju doktorandskú prácu len pred pár týždňami a som hrdý na to, že úspešne. Profesúru som na STU obhájil v roku 2018 v odbore aplikovaná informatika a titul som si prevzal z rúk prezidenta Andreja Kisku.

Vždy som sa snažil mojim študentom odovzdávať maximum, a to aj žoviálnym prístupom, ktorým som chcel vytvárať priateľské prostredie. Medzi mojimi súčasnými i minulými doktorandami má svoje meno už tradičné každoročné posedenie na našom dvore :)

Niekoľko rokov som pracoval aj v biznis svete a videl som, aké možnosti, najmä finančné, by mi dal, keby som sa rozhodol v ňom zostať. Po tom, čo som vďaka manažovaniu IT projektov pre telekomunikačné riešenia získal finančnú rezervu (manželka bola na materskej), som sa mohol vrátiť naplno na fakultu a ďalej sa venovať výchove nových generácií slovenských „ajťákov“. Do tohto procesu som sa snažil aplikovať už spomínané skúsenosti zo zahraničia, mal som predstavu, akým smerom by sa naša fakulta dala posúvať. Zostal som teda v sektore, v ktorom nástupné platy absolventov sú dnes cca 2200 EUR, čo je suma, o ktorej sa mnohým ich pedagógom môže len snívať. Nie, nie je to ľahké, no stojí to za to.

Vždy som chcel posúvať univerzitu a fakultu dopredu, vždy ma úspechy jej zamestnancov a študentov veľmi tešili. Počas dekanovania prof. Čičáka som dostal dôveru a stal som sa prodekanom pre spoluprácu s praxou. Neskôr za dekanky M. Bielikovej som napriek mojej pozícii poradcu dekana pre spoluprácu s praxou cítil, že nie som vo vedení až tak vítaný, a preto som tam svoje pôsobenie de facto ukončil.
Proti profesorke Bielikovej som kandidoval už vo voľbách v roku 2015, v roku 2019 som získal dôveru väčšiny senátorov. Potom, ako som bol 5. júla 2019 zvolený za kandidáta na dekana FIIT STU, už 11. júla prívrženci pani profesorky na turbulentnom zasadnutí fakultného senátu, svojim vzdaním sa senátorských mandátov senát znefunkčnili. Následne sa situáciou musel zaoberať univerzitný senát, ktorý snahou o zrealizovanie volieb do fakultného senátu chcel tento sfunkčniť. Medzi týmito udalosťami a mojim decembrovým nástupom do funkcie sa udialo viacero udalostí, okrem iného sa pani dekanka rozlúčila s dvomi ľuďmi z môjho okolia a prijala ďalších šesť pracovníkov na svoj ústav. Čo sa udialo, bolo už rôznym spôsobom medializované (žiaľ, často príliš jednostranne), zverejnil som k tomu aj moje stanovisko, ktoré som po dohode s rektorom STU M. Fikarom stiahol. 
Dodnes nepracujeme na fakulte v normálnom režime, už rok žijeme v atmosfére rozdelenia na dva tábory, v atmosfére útokov a mediálneho lynču (intenzívne od januára, kedy som sa rozhodol zo závažných dôvodov prepustiť moju predchodkyňu. Napriek dohode, na ktorú som pod tlakom pristúpil a vzal bývalú dekanku späť, sa ona rozhodla na fakultu nevrátiť), aký som si nevedel predstaviť ani v najčiernejších snoch. Priviedlo ma to až na nemocničné lôžko, no na druhej strane ma to mnohému aj naučilo. Naučilo ma to vážiť si svoje zdravie, rodinu, priateľov, ktorí vás neopustia, aj keď o vás kadečo skreslené prečítajú. Naučilo ma to, že je dôležité nielen zvládnuť vedenie inštitúcie, ale aj aj to, aká dôležitá je komunikácia dovnútra ku kolegom i študentom ako aj smerom von k verejnosti.

Iste, za posledný rok som urobil aj chyby, najmä v tom, že som nedokázal dobre odkomunikovať a vysvetliť svoje kroky. Niektoré z nich som urobil pod tlakom, niekedy až pod nátlakom. Je mi ľúto, že viacerí kolegovia sa rozhodli odísť z fakulty, aktívne za nich hľadáme (a našťastie už aj v niektorých prípadoch máme) náhrady, vypísal som výberové konania na miesta profesora, docentov a odborných asistentov. Viem porozumieť dôvodom odchádzajúcich kolegov, no dúfal som, že sa budeme vedieť obe skupiny na fakulte zbližovať. Namiesto toho sme, žiaľ, napriek desiatkam hodín rokovaní divergovali. Je mi ľúto, že nespokojní zamestnanci si napokon postavili neprijateľné požiadavky na personálne odchody, ktoré by mali zásadný dopad na chod inštitúcie, za ktorú sme zodpovední (dlhodobo žiadali moju hlavu, neskôr chceli už „len“ odchod štyroch dôležitých pracovníkov, bez ktorých by napr. nemal kto manažovať prebiehajúce projekty). 

Uvedomujem si závažnosť situácie, no verím, že sa postupne upokojí (so zostávajúcimi aj s novými kolegami, ktorí na FIIT prichádzajú) a vrátime sa k výuke a výskumu v konštruktívnej atmosfére, akú sme všetci na našej fakulte dlhodobo poznali a budovali. Ďakujem každému, kto s nami má trpezlivosť, kto nám podáva pomocnú ruku, hoci nechce byť v tejto situácii viditeľný zo strachu pred negatívnymi reakciami. Verím, že spoločnými silami zvládneme ďalší semester ako aj tie nasledujúce. Lebo venovať sa mladým má zmysel. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Miroslav Kollár: Za ľudí zrejme ostane okrajová strana

Kollár prehral s Veronikou Remišovou.

Ako varili naše prastaré matky

Recepty a rady k stolu spred vyše sto rokov.


Už ste čítali?